Turistika 4. - 6. VII. 2009
Výlet do Malých Karpát 4. - 6. VII. 2009
Po roku prišiel čas opäť na to, aby sme sa vydali s kamošmi na nenáročnú (pre mnohých aj náročnú) túru po hrebeňoch a údoliach Malých Karpát. Tento rok sa však ku mne nepridal nikto okrem môjho bývalého spolužiaka z gympľa - Miša. Ostatní akosi prestali inklinovať k tejto forme oddychu, alebo nemali čas, alebo zistili, že na to nestačia fyzicky...
V sobotné neskoršie popoludnie sme nasadli na vlak z Trnavy do Smoleníc, kam sme sa aj napodiv dostali, napriek stavu, v akom sa naše železnice nachádzajú... Samozrejme, neboli by sme praví roduverní Slováci, keby sme nezavítali hneď do prvej krčmy, ktorá sa vyskytla. A tá bola hneď na stanici, kde sme sa osviežili "pravou hnedou" a nie hocijakými kofotinami... Po tejto náročnej činnosti sme sa vydali na cestu po žltej značke, ktorá stúpa od železničnej stanice Smolenice smerom k horskému masívu Havranice a Zárub sprvoti otvoreným poľom okolo bližšie neidentifikovanej "továrne". Avšak bedlivý pozorovateľ podľa nápisu "Cesty Nitra" a kôp štrku rôznej hrúbky čoskoro odhalí, že tu vyrábajú zrejme posypový materiál na naše v zime tak výborne udržiavané vozovky.
Naše zraky sa upreli na lesný porast, kam sme aj vošli a mierne stúpanie nás doviedlo po vyše polhodine na rázcestie s červenou značkou - Štefánikovou magistrálou. Odtiaľto to bolo už len na skok na Havranicu, kde sú nádherné ukážky neživej prírody Malých karpát v podobe skalných vápencových brál. Lezci ich využívajú ako cvičný lezecký terén (čo som aj ja párkrát s vehemenciou vyskúšal...).
Z najvyššieho bodu tohto brala sme sa kochali nádherným výhľadom na Trnavskú rovinu. Oči nám zablúdili ponajprv na naše rodné mesto Trnavu, potom na Bolerázsku priehradu (pozdravujem tetušku Čubírkovú) a na Smolenický zámok, ktorý je v správe SAV i malebnú obec Smolenice. Z Havranice sme sa vydali ďalej po horskom chrbte, keď počas vytrvalého rečnenia náš zrak spočinul na tabuli, ktorá nás informovala o vstupe do Národnej prírodnej rezervácie Záruby. Táto obsahuje nielen samotný vrchol Zárub, ale aj Ostrý Kameň a taktiež kopce Čelo a Veterlín. NPR Záruby je nepochybne význačná z dôvodu ochrany prírody, pretože sa tu návštevník môže stretnúť s bohatými ukážkami krasovej činnosti, ako sú rôzne škrapy a jaskyne, no temer všetky sú pre verejnosť uzavreté. Nachádzame tu tiež vzácnu a bohatú kvetenu i živočíšstvo. Zaujímavosťou je, že na Ostrom Kameni by sa ako na jedinom mieste v SR mal nachádzať ceterak lekársky (Ceterach officinarum) z oddelenia Polypodiophyta - sladičorasty, avšak ja som známky jeho výskytu už žiaľ nenašiel.
Míňame tabuľu, prechádzame bralnatým terénom a napokon dosahujeme vrchol Zárub, najvyššieho vrchu spomenutého pohoria. Napriek svojej výške (768 m) neposkytuje ani zďaleka taký dobrý výhľad ako Havranica. Ale v severnej časti vrcholu sa nám otvára pomerne úzka panoráma Záhoria. Je možné vidieť aj veterné turbíny v obci Rozbehy. Usídlili sme sa na noc a po dlhých a zrelých úvahách sme napokon usúdili, že by bolo zbytočné stavať stan, počasie vyzeralo na noc sľubne. Nazberali sme teda drevo na oheň a tíško sme ho nakládli, aby sme nebodal nemuseli spáchať násilie na nejakom horlivom ochranárovi, ktorý by sa predsa len rozhodol vykonať namáhavý výstup na kopec a dobre nám vyčistiť žalúdky... toto sa napokon nekonalo, zahnali sme hlad a zapspali hlbokým spánkom.
V nedeľu sme sa zobudili do slnečného a pomerne teplého rána, i keď spočiatku sme mali možnosť pozorovať čosi ako inverziu, keď sa nad obcami Buková a Smolenice vznášala nízka oblačnosť. Zbalili sme svoje "pakšaméty" a vydali sa na cestu... Naše kroky šli naďalej po hrebeni a zostupovali sme po pomerne nepríjemnom teréne smerom k Ostrému Kameňu. Naskytol sa nám nejeden pekný pohľad na masív Čela a Veterlínu, ako i na stáročné buky lemujúce cestu. Flóra tu obsahuje hlavne teplomilné a suchomilné, skôr stepné druhy. Na zrúcanine hradu Ostrý kameň sme napísali zopár poznámok do "hradnej knihy", veľmi sme sa tu nezdržiavali a pokračovali v zostupe k Bukovskej priehrade. Cestou sme naďabili na 5 pomerne veľkých a zdravých plodníc bedle vysokej (Lepiota procera). Vzali sme ich teda so sebou a v šenku na priehrade sme ich ihneď vymenili za 2 veľké a znamenité kofoly :o)
Po miernom osviežení v priehrade naše kroky viedli cez pole k chate Brezinky a odtiaľ ďalej po červenej značke. Trápilo nás však pomyslenie na to, že zrejme dobre zmokneme, pretože sa strojilo na búrku, ale nakoniec sme vyviazli skoro suchí...
Značka nás viedla lesnými cestami, popod Čiernu skalu a oproti na záhorskej strane s výhľadmi na Kršlenicu (kde je tiež obstojný lezecký terén). Prichádzame k bývalej horárni Mon Repos, kde sme sa osviežili čerstvou vodou z prameňa (ten je však len zrejme občasný !) a zopár chvíľ sme tu posedeli. Z bližšie nešpecifikovaných zdrojov sa mi donieslo, že v tomto okolí mala v minulosti chatu LF UK, kým ju však ožratí medici nepodpálili :o) Z bývalej horárne pokračujeme značkou po miernom teréne. Počas pochodu nám veľmi intenzívne znepríjemňujú našu, už aj tak biednu existenciu, odporne dotieravé komáre druhu Culex pipiens. Prichádzame na Amonovu lúku, ale odtiaľto sme nešli značkou cez kopec Klokoč, ale lesnou, pomerne zanedbanou cestou po vrstevnici až na miesto, kde sme sa opäť spojili s červenou značkou. Táto sa tu križuje ešte s modrou. Miesto je nazvané "sedlo Uhliská". (Mňa však skôr trápi názov Amonova lúka... Naozaj sú u nás takí horliví vyznávači egyptského náboženstva? Možno aj hej, keď sme mali Sokola ako arcibiskupa, hehe).
Hneď na spomenutom rázcestí s modrou je tabuľa informujúca o NPR Roštún, čo je starý názov pre tretí najvyšší vrch Malých Karpát. Taktiež je možné nájsť vzácne druhy rastlinné i živočíšne, mnohé z nich sú chránené. Po odpornom stúpaní po rozmočenom teréne dochádzame ku skupine hustých kríkov, kadiaľ vedie chodník. Tesne pred týmto húštím je rovnaká tabuľa ako pred chvíľou, avšak obohatená o šípku smerujúcu vpravo a so značkou jaskyne. Tá je však pravdaže nesprístupnená a nesie názov Jaskyňa pri kríži. Dochádzame na Mesačnú lúku - našu druhú "spálňu". Prameň tečie omnoho výdatnejšie ako po minulé roky... Nie je však podivu, keďže sme tu boli po prudkých lejakoch. Pôda je výrazne podmáčaná a naše útrapy zvyšujú všadeprítomné komáre.
Odložili sme batohy za bútľavý starý strom a my sme vyzbrojení hlavne foťákmi pokračovali v ceste až na Vápennú (Roštún). Cesta po hrebeni bola dosť nepríjemná a nie veľmi bezpečná. Zem bola hrozne mokrá, klzké vápencové skaly ukryté pod hustou vegetáciou neznámeho druhu (ale tipujem niečo z čeľade Urticaceae), takže neraz sme balansovali v záujme zotrvania nepoškodeného stavu našich kostí. Prichádzame na vrchol, ako každý rok už podvečer. Na betónovej rozhľadni, ktorá je dosť nová nás víta slovenská vlajka. Vápenná s výškou 752 m n. m. nie je najvyšší vrch pohoria, ale podľa môjho názoru poskytuje asi najkrajšie výhľady, dá sa povedať, že až do kruhu. Z rozhľadne nádherne vidno Záhorie, masív Zárub, Malé Karpaty v oblasti Orešian, celú Trnavskú rovinu - skrátka a dobre prekrásny pohľad. Nižšie kopce na juhu v oblasti Bukovej hory a Jelenca pred nami spočívajú ako na plastickej mape - len siahnuť. Naozaj odporúčam vidieť, je tam prenádherne (vo fotogalérii pripájam foto). Čo sa týka samotnej Vápennej, prvýkrát som zvolil cestu na ňu z východu, od Mesačnej lúky a tento výstup je neporovnateľne ľahší ako trebárs zo Sološnice alebo Plaveckého Podhradia... Stručný zápis do vrcholovej knižky a návrat späť na Mesačnú lúku. Vybaľujeme sa, staviame stan, rozkladáme oheň, čosi napochytro zjeme a "marš" do stanu drichmať.
Pondelok ráno. Budím sa na to, že mi je v stane nehorázne teplo a dusno. Vstávam, zakladám oheň. Veľa práce ma stálo, kým sa mi podarilo uvariť vodu na kávu. Raňajkujeme nejaké konzervy, balíme stan a vyrážame na cestu domov... Späť na Amonovu lúku a odtiaľ po modrej značke chytro do Plaveckého Podhradia na bus. To sme ešte netušili, že kúsok pod kopcom Báborská nás čaká také prudké klesanie po natoľko rozmočenom chodníku, že chôdza po ňom by znamenala istú zlomeninu. Prešli sme akosi, a o kúsok nižšie schádzame zo značky, aby sme sa vyhli Plaveckému hradu, keďže nám je naponáhlo. Popri potoku sme šli až do obce, ale tu sme ešte len zažívali pravé muky, keď na nás zosadli celé mraky komárov. Tých sme zasypávali nevyberanými nadávkami, takmer takými, ako kliali starí námorníci alebo sedliaci od koňov. Vošli sme do obce, vyhľadali zastávku SAD a onedlho nám šiel bus do Jablonice a tam zase sme čakali na prestup na osobný vlak do Trnavy...
Takto sa teda skončili naše výletnícke radosti a napokon v obsojnom zdraví, s pár otlakmi na nohách sme dorazili do najstaršieho slobodného kráľovského mesta na Slovensku...
Tibor Stolárik
Po roku prišiel čas opäť na to, aby sme sa vydali s kamošmi na nenáročnú (pre mnohých aj náročnú) túru po hrebeňoch a údoliach Malých Karpát. Tento rok sa však ku mne nepridal nikto okrem môjho bývalého spolužiaka z gympľa - Miša. Ostatní akosi prestali inklinovať k tejto forme oddychu, alebo nemali čas, alebo zistili, že na to nestačia fyzicky...
V sobotné neskoršie popoludnie sme nasadli na vlak z Trnavy do Smoleníc, kam sme sa aj napodiv dostali, napriek stavu, v akom sa naše železnice nachádzajú... Samozrejme, neboli by sme praví roduverní Slováci, keby sme nezavítali hneď do prvej krčmy, ktorá sa vyskytla. A tá bola hneď na stanici, kde sme sa osviežili "pravou hnedou" a nie hocijakými kofotinami... Po tejto náročnej činnosti sme sa vydali na cestu po žltej značke, ktorá stúpa od železničnej stanice Smolenice smerom k horskému masívu Havranice a Zárub sprvoti otvoreným poľom okolo bližšie neidentifikovanej "továrne". Avšak bedlivý pozorovateľ podľa nápisu "Cesty Nitra" a kôp štrku rôznej hrúbky čoskoro odhalí, že tu vyrábajú zrejme posypový materiál na naše v zime tak výborne udržiavané vozovky.
Naše zraky sa upreli na lesný porast, kam sme aj vošli a mierne stúpanie nás doviedlo po vyše polhodine na rázcestie s červenou značkou - Štefánikovou magistrálou. Odtiaľto to bolo už len na skok na Havranicu, kde sú nádherné ukážky neživej prírody Malých karpát v podobe skalných vápencových brál. Lezci ich využívajú ako cvičný lezecký terén (čo som aj ja párkrát s vehemenciou vyskúšal...).
Z najvyššieho bodu tohto brala sme sa kochali nádherným výhľadom na Trnavskú rovinu. Oči nám zablúdili ponajprv na naše rodné mesto Trnavu, potom na Bolerázsku priehradu (pozdravujem tetušku Čubírkovú) a na Smolenický zámok, ktorý je v správe SAV i malebnú obec Smolenice. Z Havranice sme sa vydali ďalej po horskom chrbte, keď počas vytrvalého rečnenia náš zrak spočinul na tabuli, ktorá nás informovala o vstupe do Národnej prírodnej rezervácie Záruby. Táto obsahuje nielen samotný vrchol Zárub, ale aj Ostrý Kameň a taktiež kopce Čelo a Veterlín. NPR Záruby je nepochybne význačná z dôvodu ochrany prírody, pretože sa tu návštevník môže stretnúť s bohatými ukážkami krasovej činnosti, ako sú rôzne škrapy a jaskyne, no temer všetky sú pre verejnosť uzavreté. Nachádzame tu tiež vzácnu a bohatú kvetenu i živočíšstvo. Zaujímavosťou je, že na Ostrom Kameni by sa ako na jedinom mieste v SR mal nachádzať ceterak lekársky (Ceterach officinarum) z oddelenia Polypodiophyta - sladičorasty, avšak ja som známky jeho výskytu už žiaľ nenašiel.
Míňame tabuľu, prechádzame bralnatým terénom a napokon dosahujeme vrchol Zárub, najvyššieho vrchu spomenutého pohoria. Napriek svojej výške (768 m) neposkytuje ani zďaleka taký dobrý výhľad ako Havranica. Ale v severnej časti vrcholu sa nám otvára pomerne úzka panoráma Záhoria. Je možné vidieť aj veterné turbíny v obci Rozbehy. Usídlili sme sa na noc a po dlhých a zrelých úvahách sme napokon usúdili, že by bolo zbytočné stavať stan, počasie vyzeralo na noc sľubne. Nazberali sme teda drevo na oheň a tíško sme ho nakládli, aby sme nebodal nemuseli spáchať násilie na nejakom horlivom ochranárovi, ktorý by sa predsa len rozhodol vykonať namáhavý výstup na kopec a dobre nám vyčistiť žalúdky... toto sa napokon nekonalo, zahnali sme hlad a zapspali hlbokým spánkom.
V nedeľu sme sa zobudili do slnečného a pomerne teplého rána, i keď spočiatku sme mali možnosť pozorovať čosi ako inverziu, keď sa nad obcami Buková a Smolenice vznášala nízka oblačnosť. Zbalili sme svoje "pakšaméty" a vydali sa na cestu... Naše kroky šli naďalej po hrebeni a zostupovali sme po pomerne nepríjemnom teréne smerom k Ostrému Kameňu. Naskytol sa nám nejeden pekný pohľad na masív Čela a Veterlínu, ako i na stáročné buky lemujúce cestu. Flóra tu obsahuje hlavne teplomilné a suchomilné, skôr stepné druhy. Na zrúcanine hradu Ostrý kameň sme napísali zopár poznámok do "hradnej knihy", veľmi sme sa tu nezdržiavali a pokračovali v zostupe k Bukovskej priehrade. Cestou sme naďabili na 5 pomerne veľkých a zdravých plodníc bedle vysokej (Lepiota procera). Vzali sme ich teda so sebou a v šenku na priehrade sme ich ihneď vymenili za 2 veľké a znamenité kofoly :o)
Po miernom osviežení v priehrade naše kroky viedli cez pole k chate Brezinky a odtiaľ ďalej po červenej značke. Trápilo nás však pomyslenie na to, že zrejme dobre zmokneme, pretože sa strojilo na búrku, ale nakoniec sme vyviazli skoro suchí...
Značka nás viedla lesnými cestami, popod Čiernu skalu a oproti na záhorskej strane s výhľadmi na Kršlenicu (kde je tiež obstojný lezecký terén). Prichádzame k bývalej horárni Mon Repos, kde sme sa osviežili čerstvou vodou z prameňa (ten je však len zrejme občasný !) a zopár chvíľ sme tu posedeli. Z bližšie nešpecifikovaných zdrojov sa mi donieslo, že v tomto okolí mala v minulosti chatu LF UK, kým ju však ožratí medici nepodpálili :o) Z bývalej horárne pokračujeme značkou po miernom teréne. Počas pochodu nám veľmi intenzívne znepríjemňujú našu, už aj tak biednu existenciu, odporne dotieravé komáre druhu Culex pipiens. Prichádzame na Amonovu lúku, ale odtiaľto sme nešli značkou cez kopec Klokoč, ale lesnou, pomerne zanedbanou cestou po vrstevnici až na miesto, kde sme sa opäť spojili s červenou značkou. Táto sa tu križuje ešte s modrou. Miesto je nazvané "sedlo Uhliská". (Mňa však skôr trápi názov Amonova lúka... Naozaj sú u nás takí horliví vyznávači egyptského náboženstva? Možno aj hej, keď sme mali Sokola ako arcibiskupa, hehe).
Hneď na spomenutom rázcestí s modrou je tabuľa informujúca o NPR Roštún, čo je starý názov pre tretí najvyšší vrch Malých Karpát. Taktiež je možné nájsť vzácne druhy rastlinné i živočíšne, mnohé z nich sú chránené. Po odpornom stúpaní po rozmočenom teréne dochádzame ku skupine hustých kríkov, kadiaľ vedie chodník. Tesne pred týmto húštím je rovnaká tabuľa ako pred chvíľou, avšak obohatená o šípku smerujúcu vpravo a so značkou jaskyne. Tá je však pravdaže nesprístupnená a nesie názov Jaskyňa pri kríži. Dochádzame na Mesačnú lúku - našu druhú "spálňu". Prameň tečie omnoho výdatnejšie ako po minulé roky... Nie je však podivu, keďže sme tu boli po prudkých lejakoch. Pôda je výrazne podmáčaná a naše útrapy zvyšujú všadeprítomné komáre.
Odložili sme batohy za bútľavý starý strom a my sme vyzbrojení hlavne foťákmi pokračovali v ceste až na Vápennú (Roštún). Cesta po hrebeni bola dosť nepríjemná a nie veľmi bezpečná. Zem bola hrozne mokrá, klzké vápencové skaly ukryté pod hustou vegetáciou neznámeho druhu (ale tipujem niečo z čeľade Urticaceae), takže neraz sme balansovali v záujme zotrvania nepoškodeného stavu našich kostí. Prichádzame na vrchol, ako každý rok už podvečer. Na betónovej rozhľadni, ktorá je dosť nová nás víta slovenská vlajka. Vápenná s výškou 752 m n. m. nie je najvyšší vrch pohoria, ale podľa môjho názoru poskytuje asi najkrajšie výhľady, dá sa povedať, že až do kruhu. Z rozhľadne nádherne vidno Záhorie, masív Zárub, Malé Karpaty v oblasti Orešian, celú Trnavskú rovinu - skrátka a dobre prekrásny pohľad. Nižšie kopce na juhu v oblasti Bukovej hory a Jelenca pred nami spočívajú ako na plastickej mape - len siahnuť. Naozaj odporúčam vidieť, je tam prenádherne (vo fotogalérii pripájam foto). Čo sa týka samotnej Vápennej, prvýkrát som zvolil cestu na ňu z východu, od Mesačnej lúky a tento výstup je neporovnateľne ľahší ako trebárs zo Sološnice alebo Plaveckého Podhradia... Stručný zápis do vrcholovej knižky a návrat späť na Mesačnú lúku. Vybaľujeme sa, staviame stan, rozkladáme oheň, čosi napochytro zjeme a "marš" do stanu drichmať.
Pondelok ráno. Budím sa na to, že mi je v stane nehorázne teplo a dusno. Vstávam, zakladám oheň. Veľa práce ma stálo, kým sa mi podarilo uvariť vodu na kávu. Raňajkujeme nejaké konzervy, balíme stan a vyrážame na cestu domov... Späť na Amonovu lúku a odtiaľ po modrej značke chytro do Plaveckého Podhradia na bus. To sme ešte netušili, že kúsok pod kopcom Báborská nás čaká také prudké klesanie po natoľko rozmočenom chodníku, že chôdza po ňom by znamenala istú zlomeninu. Prešli sme akosi, a o kúsok nižšie schádzame zo značky, aby sme sa vyhli Plaveckému hradu, keďže nám je naponáhlo. Popri potoku sme šli až do obce, ale tu sme ešte len zažívali pravé muky, keď na nás zosadli celé mraky komárov. Tých sme zasypávali nevyberanými nadávkami, takmer takými, ako kliali starí námorníci alebo sedliaci od koňov. Vošli sme do obce, vyhľadali zastávku SAD a onedlho nám šiel bus do Jablonice a tam zase sme čakali na prestup na osobný vlak do Trnavy...
Takto sa teda skončili naše výletnícke radosti a napokon v obsojnom zdraví, s pár otlakmi na nohách sme dorazili do najstaršieho slobodného kráľovského mesta na Slovensku...
Tibor Stolárik
Mapa stránok